Výstrel a dopad zbrane na zem. Ozvalo sa to aj v mojom vnútri. Preglgol som a vošiel som do nášho bytu.

-"Jáchim, si tu?" Zavolal som. Nič sa neozvalo. Išiel som ďalej, našiel som nové zásoby ktoré zrejme pochádzali z úkrytu ktorý Jáchim vyraboval. Ale boli tam len tak pohodené, ako odpadky. Prešiel som do obývačky a tam sedel. Na zemi, opretý o stenu. Bledý v tvári, kruhy pod očami, košeľa prilepená na jeho celé spotené telo. Na pleci mal krvavú ranu na ktorej si držal obväz.
-"Jáchim, to som ja Martin, čo sa stalo?" Povedal som a dobehol som k nemu.
-"Nič, je mi fajn..." očividne nebol fajn. Ani nejak nevnímal že tam som, žiadny očný kontakt, len pozeral do zeme.
-"Pohrýzli ťa? Vravel si že si imúnny, už ťa predtým pohrýzli do nohy, pamätáš?"

Vyhrnul som mu nohavicu a strhol obväz. Tak toto malo veľmi ďaleko od uhrýznutia. Bol to ledva škrabanec. Teraz mi to došlo. Ten idiot znova dramatizoval len aby bol zaujímavý. Že uhrýznutie, takéto rany má človek možno keď sa šmykne v autobuse, nie od smrteľného zranenia... ach nie...

-"Jáchim, kamarát, budeš v poriadku." Bolo hrozné mu to vravieť keď som tomu sám neveril. Vyzliekol som mu košeľu a išiel pre tú trochu vodky ktorá ostala po noci na streche. Polial som mu to, trochu to zasyčalo ale vôbec som nevedel čo to znamená. Zvyšok dopil. Postavil som ho na nohy a zobral do sprchy. Až tam ma napadlo že voda nejde, tak som zobral jednu z minerálok ktoré sme ešte mali. Celého som ho oblial, dúfajúc že trochu znížim teplotu. Potom som ho poutieral, obviazal mu rameno, navliekol mu čisté tričko a priniesol naspäť do obývačky.

-"Ďakujem,..ale fakt budem....som v pohode" vyšlo z neho. Dá sa povedať že vyzeral trochu lepšie, ale aj tak dosť zle. Sadol si na gauč ale videl som že to bolo preto lebo je slabý, nie že by si chcel sadnúť ako pri pivo. Ja som sa usadil na stôl pred neho.

-"Jáchim....máme všetko, môžeme odtiaľto vypadnúť, nemôžeš to teraz nechať na mňa samého". Po týchto slovách som to už dlhšie nedokázal dusiť, vyšlo mi niekoľko sĺz.

-"Je to celé moja vina, nemali sme sa deliť, mohli sme to dokázať." povedal som cez slzy.
-"Bol to dobrý plán Martin, nebola to tvoja chyba, ja som to pokazil." prvá veta od Jáchima znela úplne inak ako som čakal. Ako keby kapituloval, vzdával sa.

-„Pri vchode ma jeden dostal, ináč by som to dokázal, len som sa musel hrať na hrdinu. A tak sa mi to vyplatilo....“ a potichu sa rozplakal.

 

Bolo mi ho strašne ľúto. S Jáchimom boli tieto dni super, až som ľutoval že som sa s
ním nekamarátil ešte pred tým ako celý svet odišiel do riti. Mohli sme odtiaľto vypadnúť hneď a možno by som nakoniec išiel aj s Evou.

-“Ach Jáchim..." už som nevedel čo povedať a v tom ma Jáchim objal.
"Budeš mi chýbať kamarát..." pošuškal mi do ucha. Po chvíľke sa odtiahol a postavil. Zo stola zdvihol pištoľ a podal mi ju.

-"Vieš čo je teraz treba spraviť." povedal ako keby cudzím hlasom, znova citoval nejaký
film.

-"Viem, ale neurobíme to takto" povedal som.
-"Mám to spraviť sám?" spýtal sa ma.
-„Nie!“ vykríkol som.

Nechcel som to skončiť takýmto spôsobom. Dávid ktorý sa pred pár minútami odbachol dole, to bolo iné, na ňom mi nezáležalo. Ale Jáchim,...to bol super chlap. Do pár hodín sa z neho stane zombie, ale dovtedy je to stále ten malý smiešny žid.

-"Čo povieš na poslednú akciu vo dvojici?" navrhol som. Odpovedal mi iba začudovaným výrazom.
-"Zbalím si veci, vypadnem odtiaľto a môžeš mi pomôcť dostať sa až k
lesu." po týchto slovách zamrzol a bolo vidieť že nad tým premýšľa. Potom sa asi posledný krát za život skutočne usmial. A takto si ho zapamätám.

Rýchlo som začal baliť. Vodu, jedlo, karimatku, deku, baterku...keď idem sám, nikto mi s
tým nepomôže. Aj som sa prezliekol do náhradných vecí, nech mám aspoň tie čisté, kto vie kedy sa budem najbližšie prezliekať. Po piatich minútach som toho mal fakt dosť. Plný obrovský ruksak zásob, na ňom zavesený malý hrniec, menšia cestovná taška kde som mal pištoľ, deku, sviečky, náboje a podobné veci ktoré sa vždy zídu. Cez hlavu ešte prevesená M4. Bolo to riadne ťažké ale vedel som že to nebudem vláčiť navždy, treba to vydržať.

Vyšli sme z bytu a po schodoch dole. Jáchima pohľad na rozstrelenú lebku po chodbe nepríjemne prekvapil, až na schodoch nechal jeho obsah žalúdka. Neviem ako je možné že to nepočul ale neriešil som to. Len som mu povedal nech sa pozerá inde. Zobral som si pištoľ pri zemi, tú som ešte požičal Jáchimovi. Spolu sme vyšli na ulicu. Už začínalo svitať a za iných okolností by to vyzeralo na chladný slnečný deň.
Ulica bola skoro prázdna, snažili sme sa ísť potichu ale môj plný ruksak to dá sa povedať zakazoval. Nebolo ich tam veľa ale boli tam. Hýbali sme sa vpred ku začiatku lesa, nebolo to ďaleko.
Štrngal som po ulici a dvaja si náš všimli. Rozbehli sa k nám. Jednému som strelil do hlavy M4kou, druhého dal dole Jáchim na 4 náboje "Za toto sa na mňa asi budú hnevať keď sa k nim pridám" povedal a ja som znovu nechápal ako ešte teraz môže žartovať. Toto som mu veľmi závidel. Na rázcestí sme zabili ďalších troch a vedel som že sa už o nás vie. Blížili sa.

Vyrazil som k lesu ktorý som práve zbadal a Jáchim tam ostal stáť.
"Toto je pre mňa koniec, kamarát!" zakričal na mňa. Všetko som zhodil na zem a išiel som ešte k nemu. Posledný krát som ho krátko objal a do ucha sme si pošepkali posledné slová.

-„Veľa šťastia Martin, nájdi Evu.“

-„Veľmi si mi pomohol, nezabudnem na teba.“

A to bolo všetko, nebol čas na nič viac. Nahádzal som na seba tašky a vkročil som medzi stromy. Nemŕtvi sa blížili k Jáchimovi, ten dvoch zastrelil a rozbehol sa opačným smerom.
"TAK POĎTE SI PO MŇA!!“ kričal na nich. Oni mu to žrali a utekali za ním. Veľmi mi to uľahčil, ale pravdu povediac, s ním po boku by to bolo nespočetne krát lepšie. Zbohom Jáchim.

 

Kráčal som vyše dvoch hodín po lese. Celý čas som musel myslieť na môjho kamaráta. Už je pravdepodobne jedným z nich. Dookola som si prehrával v hlave posledné 3 dni. V porovnaní s ostatnými odkedy to začalo, boli najlepšie. Bude ťažké na neho niekedy zabudnúť.

Ako som tak kráčal, začínala na mňa prichádzať únava. Dosť dlho som nespal, od rána sme plánovali, v noci som utekal po celom okolí a teraz dve hodiny kráčať....

Problém bol že som nevedel kde mám spať a ako. Cestou som síce zabil len 2 zombiekov ale stať sa mohlo hocičo, nemôžem risknúť aby ma nejaký pristihol so stiahnutými nohavicami. Stan nemám tak som musel niečo nájsť. Po ďalšej celej hodine som sa pripojil na nejakú turistickú cestu a narazil som na potok. Voda! Ani ma nenapadlo že tu niečo také nájdem. Neumýval som sa vlastne už týždeň a smrdel som teda riadne. Potok nebol hlboký ale stačilo mi to na to aby som sa nejak poumýval. Zhodil som veci a vliezol dnu. Voda bola ľadová jak sviňa ale ani mi nenapadlo nevkročiť tam. Zmyl som si všetku krv ktorú som mal na rukách, krku, všade, aj hlavu som namočil do ľadovej vody, bol to celkom dobrý pocit na chvíľu. Zdvihol som sa a hneď mi to padlo do očí. Jaskyňa. To musí byť ono. Rýchlo som sa obliekol a išiel ku jaskyni. Bola celkom priestranná, určite tu už aj niekto žil, bolo tu drevo, aj taká lavička, super miesto na prespatie.

 

      

 Nahádzal som drevo pri vchod  a rozložil som si oheň. Po krátkom kúpaní mi oheň padol super. Zohrial som sa, priložil a vytiahol som spacák. Moje nohavice som použil ako vankúš a ľahol som si. Oheň pri vchode mi poslúžil aj ako krytie pred zombiekmi, hádam cezeň len tak neprejdu. Aj tak som si pištoľ nechal odistenú pri hlave. Chvíľu som ešte myslel na Jáchima a potom mi hlava odkvecla. Zobudil som sa asi o niekoľko hodín na šuchot z vonku. Oheň bol vyhasnutý, v bruchu mi škvŕkalo a bolela ma hlava. Navliekol som si nohavice, schytil pištoľ a vyšiel som von. Šťastie, bola to líška, nie zombiek. Jediné čo som ale videl bolo čerstvé mäso. Zdvihol som pištoľ, nadýchol sa a stlačil spúšť.

 

O pol hodinku som si už opekal mäso na konáriku nad ohňom. Keby sa takto vidím pred týždňom, neveril by som tomu. Teraz mi ani nerobilo taký problém odrezať si kusisko mäsa z mŕtvej líšky, poumývať sa v potoku a bývať v jaskyni.

 

Rozmýšľal som aký hlúpy koment by na toto mal Jáchim. Pravdepodobne by si spomenul na Robinsona Crusoa alebo na nejaký iný film.

Po mojom obede som sa ešte umyl v potoku a bolo načase sa pohnúť ďalej. Nasledoval som potok.

Bolo tu fakt pekne. Neviem prečo ma príroda nikdy nelákala, bol som skôr typ ktorý bol doma pri knihách a občas si vyšiel von na drink. Toto sa mi ale páčilo, slnko bolo hore a pekne sa odrážalo v potoku. S oranžovým októbrovým lístím vytváralo pekné prostredie.

Po 4 ďalších hodinách ma už ale omrzelo. Začínalo byť trochu chladno a chcel som už výjsť z toho hlúpeho lesa. Nakoniec sa potok odklonil do jazera ktoré bolo hrádzou spojené s riekou. Bol tu malý penzión a obchodíky, samozrejme všetko v škaredom stave, po sezóne sa tu o to nikto nestará, čo bolo na druhú stranu aj dobre pre mňa, nemal som žiadne výčitky svedomia keď som si ukradol malý čln zo zavretého obchodu. Bolo ich tam aj tak ešte dosť.

 

 

 

Vláčiť som to musel na dvakrát, aj bez člnu som mal strašne veľa vecí tak som najprv zaniesol všetky moje veci pri rieku. Vrátil som sa pre čln s ktorým som až robil ryhu v zemi a keď som sa vrátil pri ruksak, boli pri ňom až štyria zombieci ktorí tam čuchali moje veci. Do riti, M4 som mal pri ruksaku a v pištoli za opaskom už len 3 náboje. Vedel som že musím niečo vymyslieť. S tromi nábojmi sa mojou jedinou ďalšou zbraňou stával len samotný čln. Jedného by som mal zvládnuť. Odistil som devinu, namieril a jednému som odstrelil hlavu.

Všimli si ma skôr ako som čakal, a do ďalšieho som zabil až na 2 náboje. Je to tu, som bez munície. Mám plán ale dúfal som že budem už iba jeden na jedného. Vyložil som si ťažkú loďku na prsia a rozbehol som sa na nich. Bum.

Náraz spôsobil že sme všetci spadli na zem. Predsalen som za posledné dni zhodil nejakú váhu a oni boli dvaja. Rýchlo som sa pozbieral zo zeme a utekal k prvému. Topánka dopadla na škaredý krvavý ksicht a bolo po ňom. Druhý za dvíhal zo zeme a bol nasratý. Skočil som k ruksaku a vyťahoval moju M4. Zombie už bol na nohách a išiel ku mne. Mal som ju v rukách. Doprdele, zaistená.

Šťuk.

Bum.

Tesne som mu strelil do brady a len tak dopadol na zem. Pfuf....ešte niekoľko takýchto akcií a moje srdce to nezvládne. Kurva, človek si nemôže ani trochu zapádlovať.

Naložil som do kajaku všetku batožinu a začal som tlačiť. Ďalšie príšery boli na ceste. Roztlačil som to, namočil si topánky a skočil dnu. Trochu som musel aj zabrať, dorazili prví zombíci a bezhlavo skočili do vody. Ešteže nevedia plávať.

Prístupov 5812

Kvalita článku