Jáchim tu mal toho fakt dosť. Vody mal aj na týždeň a keby šetríme tak aj na dva. Aj ja som mohol poriadne popozerať byty v mojom dome ale je to v podstate jedno, aj tak by som ich nemal pri sebe. Na ďalšie ráno mi priniesol aj nové topánky ktoré ukradol z nejakého bytu. Padli mi akurát a ani zle nevyzerali. Ako keby ich pôvodný majiteľ skoro ani nenosil. Jáchimovi sa to strašne páčilo. Niekedy som mal pocit že sa mu v normálnom svete moc nedarilo a teraz prosperuje. Očividne si to uvedomoval aj on lebo aj keď sa nič nedialo, na tvári mal taký svojský úsmev.
O dva dni sme mali prichystaný plán ako prísť k zásobám od gangu a vypariť sa odtiaľto. To že sme na to boli dvaja nám dávalo skvelú výhodu, jeden mohol odpútať pozornosť a druhý to vybaviť. V žiadnom prípade som akciu nechcel nechať na Jáchima, dopadlo by to katastrofou. Povedal že gang býva niekde na hlavnej ulici lebo ich tam videl zabáčať na aute. To mohlo byť ale buď blízko alebo až veľmi ďaleko. Každopádne sme to museli skúsiť. Nakreslili sme si mapku. Jáchimovi samozrejme musela padnúť na sviečku:
Keď sme mali všetko dohodnuté, zabalili sme si potrebné veci a počkali na večer. Dali sme si energy drink a rozhodli sa že je čas.
Keď sme vychádzali, Jáchim iba menoval dvere v ktorých sú zombieci. Myslím že som si to aj celkom dobre zapamätal, v mojom povolaní sa človek učí vždy a veľa. Otvorili sme dvere a prepli sme na super tichý režim. Na ulici ich bolo dosť a my sme sa museli držať v tieni a ísť potichu nech si nás nikto nevšimne. Bolo to fakt šialené. Žid pri mojom boku aj napodobňoval ich chôdzu ale musel som ho štuchnúť nech nerobí hlúposti, nemal som chuť na žarty. Neviem či dať mu energy drink bol dobrý nápad.... Do bodu X nám ostávalo ešte veľa cesty. Držali sme sa pri budovách kde bola najväčšia tma a kryli sme sa za autami. Po chvíli sa stalo to čo sme nikto nechceli. Boli aj na chodníku, aj na ceste, museli sme prejsť tesne popri nich. Dal som si dolu ruksak a držal som ho v rukách, Jáchim spravil to isté. Tentokrát som aj ja nahodil trošku zombie chôdzu. Dokrivené telo, sliny z úst, oči behajú hore dole a jedna noha kríva. Prechádzal som pomedzi dvoch, bola tam meter medzera čo je dosť, ale v momente kedy som medzi nich prešiel mi to bolo veľmi málo. Ich smrad mi stúpil do hlavy ihneď až sa mi pred očami zahmlelo. Zvuky som mal ako z prvého radu v kine ale nemohol som výjsť z mojej postavy. Len som pomaly kráčal ďalej a smeroval naspäť ku chodníku do tmy. Chcel som vedieť ako sa darí Jáchimovi ale nemohol som sa otočiť, až pri chodníku kedy mi zašuškal „to bolo mega dobré!“ a ja som rozmýšľal čo sa mu na tom len mohlo páčiť, s tým chlapíkom nie je všetko v poriadku.
Prišli sme na roh ulice odkiaľ som videl aj obchod Vietnamca. Výklad bol rozbitý a z komína hore sa dymilo. Čo by som teraz dal za pekný večer pri ohníku...Ale späť do reality. Blížili sme sa k bodu X kde som sa mal s Jáchimom rozdeliť. Zaželal som mu veľa šťastia a potľapkal ho po pleci.
V momente ako ma Martin potľapkal po pleci som ho mal ešte radšej. Je super že mi dovolí mu pomôcť. Teraz som na to bol sám. Skryl som sa za schody a sledoval som ho ako pomaly mizne v tme. Znovu ho bolo vidieť až ako si zasvietil baterkou pri rebríku a liezol po ňom hore. Prišiel na čelo strechy, kľakol si a zdvihol palec. Ach, zbožňujem tieto akčné znaky. Ako z vojnového filmu. Vytiahol som z batohu moje ukradnuté petardy a zapaľovač. Zapaľovač sa nechcel zapáliť tak som pozrel na Martina nech mi dá ešte pár sekúnd a hneď som uvidel kreatúru pár metrov za ním ktorá si ho práve všimla. Veci som hodil na zem a začal som divo mávať rukami. Všimol si ma a dvihol plecia, nechápal. „Za tebou!!!“ Kričal som ale nevydal som ani hláska. Martin sa otočil a už bol aj na zemi. Nič som nevidel ale nemohol som ani nič robiť. Aj keby som sa rozbehol teraz, nič by som tým nezmenil. Po pár sekundách som počul 4 buchnáty. Martin vstal. Bože ako vyzeral dobre, môj hrdina. Sám zvládol jednu príšeru úplne sám.
Okno pod ním sa rozsvietilo a ja som si uvedomil že stojím od vzrušenia na špičkách. Skočil som späť za schody a sledoval. Vyšli štyria chlapi a pozreli na strechu. Priamo Martina videli. Ten neváhal a rozbehol sa preč, vôbec neviem kam. Tí zlí sa vrátili na chvíľu dnu a vyšli zo zbraňami. Tá čo striela tak silno, potom tá čo striela tak rýchlo a pištoľ. Dvaja vyšli na strechu a dvaja išli uličkou. Toto bola moja šanca sa predviesť a získať si od neho rešpekt po ktorom som túžil od kedy zaklopal na moje dvere. Jáchim Mitzvah ide do akcie!
Vyskočil som spoza schodov a vytiahol môj kvér. Dom sa blížil a vošiel som dnu. Mali to tu úplne nádherné. Na stene plagát „Kill all the sons of bitches“ Chytil som fixku ktorú mali na stole a dopísal som „aj vás vy ťuľpasi!“ Boli to len 4 väčšie miestnosti. Hneď som začal hľadať moje pistácie. Kúpeľňa, miestnosť s posteľami, kuchyňa...až v obývačke som našiel prázdny papier hodený na zemi pri gauči a bol som napajedený ako nikdy. Môj otec mi vždy vravieval „Jáchim, keď sa s tebou niekto zahráva, nenechaj sa, si predsa žid a to si my nenecháme“ Vrátil som sa do kuchyne. Zobral som všetky fľaše ktoré som nedokázal zobrať a všetky som ich vylial po ich posteliach, matracoch a gauči. Všetko ostatné som napchal do ruksaku. Pálku ktorá bola pri dverách som si tiež zobral. Všimol som si na stole biely sprej. Odplata!
Cez celú stenu som napísal „BOL SOM TU. JÁCHIM-X“ a vyšiel som von.
Hneď som skočil do tmy nech ma zambíci (tak im tuším Martin hovorí) nevidia. Podľa plánu som sa mal vrátiť do domu. S plnými taškami som nemal v úmysle ho hľadať, nemôžem takú ťažkú záťaž nosiť tak dlho na chrbte lebo budem mať skoliózu. Smeroval som domov podľa plániku, v jednej ruke pálka, v druhej pištoľ. Bože Martin bude na mňa tak hrdý keď sa vráti že ma aj nahlas pochváli. Všetko mu to poviem.
Išiel som okolo obchodu a nedalo mi to. Martin ho tak sledoval keď sme išli okolo a ja som pri ňom nemohol rozprávať a spýtať sa ho naň. Priblížil som sa. Výklad bol rozbitý a jedlo skoro žiadne. Vošiel som dnu a na zemi som našiel ruku od figuríny z obchodu. Ako sa sem dostala neviem ale ako som ju chvíľu držal tak sa mi hneď vyšmykla na zem a ozvalo sa to v celom obchode. Spoza regálu vykukla zambičia hlava a musel som utekať. Domov to už nebolo tak ďaleko. Rozbehol som sa. S plným ruksakom som štrngal po celej ulici a čoraz viac príšer si ma všímalo a išlo po mne. Zabočil som už za roh pri náš vchod a hneď som narazil do jedného. Ten neváhal a tak zahryzol mi do ramena až som zakričal od bolesti. Hrozne to zabolelo ale ja som mu to vrátil, teda 3 náboje mu to vrátili. Počul som len prvú ranu a potom už iba piskot. Otvoril som vchod a rýchlo ho za sebou aj zavrel, úplne tesne a už by sem mohli vbehnúť. Ešteže som imúnny, na Martina by nečakalo pekné prekvapenie. Vrátil som sa do bytu, buchol som dverami ale vôbec som ich nepočul, dal som dole ruksak a pozrel z okna. Nikde ani náznak Martina, dúfam že je v poriadku.
SIedmu časť nájdete tu:
http://headhunter47.blog.sector.sk/blogclanok/8690/oh_my_gosh_zombies_7_cast.htm
PRIHLÁS SA