„Veľa šťastia.“ Potľapkal som Jáchima po pleci, hádam mu to dodá trochu sily. Otočil som sa a vykročil som smerom do tmy. Svoj cieľ som skoro nevidel pretože tam neboli žiadne lampy, alebo ak boli tak nefungovali. Prepašoval som svoje telo pri budovu, dal som si malú baterku do úst a vyšplhal som sa po rebríku. Bola tam len šachta z výťahu, čistý vzduch. Prešiel som na čelo strechy a pozrel na Jáchima. Dvihol som palec.

 

Žid vytiahol petardy a zapaľovač. Ja som bol pripravený sledovať všetky okienka ktoré budú reagovať na výbuch. Posledný krát som pozrel na Jáchima. Tváril sa úplne ináč, ako keby mal elektrický šok a divo mával rukami. Naznačil som mu že nechápem a on veľkými ústami ukázal „Za tebou!“ Otočil som sa a ani som sa nestihol pozrieť, zombiek na mňa skočil a zhodil ma na zem. Hneď som myslel na to držať jeho zubiská čo najďalej odo mňa a preto som ho chytil za uši. Naťahoval ku mne ruky a obtieral mi ich o tvár, bolo to nechutné. Nabral som v sebe všetky sily, otočil som to tak že som bol na vrchu ale nemal som ho ani ako udrieť, nemohol som s ním nič robiť. Tak som ho chytil za hlavu a 4 krát som mu ju treskol o zem. Krv začala tiecť a ja som pozrel na Jáchima. Pozeral sa do okna podo mnou. Aj ja som nazrel dole. Presne z domu na ktorom som stál sa začalo šíriť svetlo a ja som vedel že je zle.

 

 

4 chlapi vybehli von a pozerali sa mi priamo do očí. Nemal som dôvod strácať viac času. Otočil som sa a rozbehol preč. Rebrík nepripadá do úvahy, zídem dole a majú ma. Prišiel som na druhý koniec strechy a nazrel som cez okraj. Ok, je tam ďalšia strecha, ale asi tri metre ďaleko a o jedno poschodie nižšie. Nuž, nemám na výber. Trochu som sa vrátil, rozbehol a skočil. Ofúklo mi vlasy, strecha sa blížila a dopadol som. Hneď som sa celým telom hodil
na zem nech to nie je záťaž len na moje nohy,  ale tak to presne nefungovalo, dosť to zabolelo a cítil som ako mi tlak prešiel cez koleno až do stehna. Rýchlo som vyskočil na nohy a rozhliadol sa. Všade ma nájdu, musím ísť nejakou alternatívnou cestou. Bez váhania som sa znovu rozbehol a preskočil som na balkón rodinného domu. Zamknuté. Zakryl som si oči a z celej sily som lakťom rozbil okno. Zarinčalo to a ja som si uvedomil že asi som im práve dal vedieť kde som. Ale vrátiť som sa nemohol. Vykopol som pozostalé črepiny a pretiahol sa cez okno.

Keby neexistovala žiadna zombie apokalypsa, vedel by som si predstaviť tu žiť. Spálňa bola luxusne vybavená od postele až po drobnosť ako je váza na kvetinu. Zišla by sa mi pištoľ ale tú som nechal Jáchimovi aby ma mohol kryť keby niečo. Ten je teraz asi skrytý niekde pod autom a trasie sa. Tak som vyhodil zvednuté kvety, vylial vodu na zem a vzal si vázu. Otvoril som dvere a hneď som jedného uvidel na schodoch. Alebo mám povedať jednu? Mala dlhé čierne vlasy, odhryznuté líce a bola bez rúk. Vyzerala ako veľká človečia larva pripravená ma zabiť. Išiel som k nej, počkal som si kým sa priblížila a vázu som jej treskol o hlavu. Vydala hnusný výkrik, padla dozadu na schody a bez rúk to vyzeralo naozaj hnusne, len sa tak trieskala o každý jeden schod až kým nepristála dolu na zemi. Rýchlo som dupotal po schodoch a išiel cez zadný vchod von. Jediná cesta ďalej bola zablokovaná veľkou dodávkou. Ale napadlo mi že práve preto ma tu nikto nebude hľadať. Pri smetiaku bol opretý drevený trám s klincom v ňom. Zobral som ho do rúk a skočil som do smetiaku. Bol som ochotný tu prečkať aj celú noc, ak to znamená že sa zachránim. Prešlo 10 minút, cez malú štrbinu som vykukoval von a čakal. Dvere sa otvorili a jeden z nich ktorý mal v ruke M4 prišiel priamo pred môj smetiak. Bol dosť zarastený, na hlave mal pár šedín ktoré tam určite neboli pred touto skazou a veci na ňom trochu viseli. Rozhodne stratil v poslednej dobe viac kilogramov. Pozeral na dodávku a vytiahol vysielačku.

-"Nič tu nie je, len zablokovaná cesta, tadiaľto nešiel, asi sa nám stratil"
-"Kurva!" Ozvalo sa z vysielačky
-"No, tak veľa šťastia s ulicou. Jedine že sa skryl v dome."
-"Áno, prehľadáme to tam, vráť sa."
-"Okay, idem."

Na chvíľu som si vydýchol ale o sekundu mi skoro srdce vyskočilo z hrude. Pri jeho nohách ležala Evina fotka. Musela mi vypadnúť keď som liezol sem alebo kedy. Modlil som sa aby si ju nevšimol. Práve tam stál a obzeral sa. Na chvíľu som mal pocit že mi pozerá priamo do očí. Potom pozrel znovu na dodávku a asi sa chcel pozrieť pod ňu. Trochu pokrčil kolená ale  zamrzol. Pozeral na fotku. Zdvihol ju a ja som pevne uchopil môj trám vyzdobený klincom. Chvíľu ju sledoval a pozrel sa na smetiak. Blížil sa. Fuck.

Bez rozmýšľania som sa dvihol, poklop vyletel a ja som sa mu z celej sily trám strčil do xichtu. Zahnať sa by trvalo dlhšie. Trafil som úplne presne ako som chcel, už dvíhal ruky ale jediné čo stihol bolo žmurknúť. Zahodil som trám a išiel pri ňho. Bol ešte pri vedomí, zdvihol som jeho zbraň a udrel mu ňou do hlavy. Zablikal očami a bol out. Dýchal, okrem krvavej rany na hlave a zlomeného nosa bol v poriadku. Prehľadal som ho. Okrem vysielačky a zbrane nemal pri sebe nič. Vysielačku som rozšliapal a M4ku som si prevesil cez plece.
Napriek zhodeným kilogramom, bol ťažký. Ledva som ho nadvihol a hlavu som mu strčil do smetiaka. Potom som ho chytil za nohy a tie som mu tam tiež nadžgal. Zavrel som poklop a zodvihol som Evinu fotku. Bola trochu špinavá tak som ju utrel a trochu pohladkal. Bol som pripravený odísť. Na zemi ešte ostalo trochu krvi, tú som prekryl kartónom ktorý bol
pri schodíkoch. Ľahol som si na zem a preplazil som sa popod dodávku. Bol som znovu na hlavnej ulici kadiaľ som prišiel s Jáchimom.

Myslel som že žid bude niekde tu nablízku, ale nikde som ho nevidel. Ani pri schodoch, ani pod ani za autami. Asi sa vrátil domov, to bol náš plán B. Aspoň som v to dúfal, nechcel som aby sa mu niečo stalo. Je síce imúnny, ale keď na ňho skočí pár zombiekov, roztrhajú ho na kúsky. Vyzbrojený novou zbraňou, nebál som sa ísť do ich domu. Preplížil som sa tam a otvoril som dvere.

 

Rozsvietil som a v momente som vedel som že Jáchim sa tu už zastavil. Nikto iný by nerozlial vodu kde sa len dalo, iba niekto kto je veľmi nahnevaný. Niečo mi hovorilo že pistácie sa asi minuli. Nebolo tu nič čo by som viac zobral, mohol som odísť. Otočil som sa a na stene bolo sprejom napísané "BOL SOM TU. JÁCHIM-X" Nedalo mi nezasmiať sa, pustil som to von. Jáchim sa cítil ako akčný hrdina, dokonca si vymyslel aj svoje "krycie meno". Sedelo to presne jeho povahe, aj keď som nečakal že naberie odvahu a príde sem. Odišiel som a nechal som aj otvorené dvere aj rozsvietené, možno to sem priláka nejakého zombieka a o to viac starostí budú mať obyvatelia tohto domu. Išiel som do tmy a pomaličky som sa vracal smerom k obchodu. Zrazu bolo počuť 3 výstrely. Boli definitívne z pištole, ten zvuk som už poznal. Len som dúfal že nemali nič spoločné s Jáchimom. Za 5 minút som bol pri obchode, domov to už nebolo ďaleko.
Pripravený pohnúť sa ďalej, všimol som si v okne vietnamca. Bol celý zarastený, nedalo sa povedať že by vyzeral dobre ale to určite o nikom z nás. To že ma videl so zbraňou v ruke sa mu asi nepáčilo, teraz si musel myslieť že som ju mal už keď som prenocoval na jeho streche a tým pádom som klamal. Ukázal som mu nech ide sem ale len pokrútil hlavou. Zobrali by sme ho so sebou s Jáchimom, o pár hodín odchádzame. Ale z jeho pohľadu, niet sa čo čudovať že mi neverí. Len som mu naznačil že mu želám veľa šťastia, prikývol a ja som išiel ďalej. Dával som si pozor, postupoval som pomaly. Zatiaľ sa mi, dá sa povedať, celkom darilo a nechcel som to teraz pohnojiť.

Po 10 minútach strachu a taktizovania som mal náš vchod na očiach. Motal sa tam len jeden zombiek a mal som v pláne postarať sa o neho v tichosti nech neprivolám ďalších.. Blížil som sa k nemu a zrazu zaznel výstreľ a zombiek padol k zemi. Z druhej strany ulice ho zastrelil jeden z nich. Bol to ten super nádejný baseballista z obchodu. Chytil som moju M4 ale mal navrch, mieril mi na hlavu a potichu povedal "Na to ani nemysli. Ideme dovnútra, pohyb." Vošiel som dnu prvý a oprel sa o dvere. M4 som musel položiť na zem. Mieril mi stále na hlavu, bolo to hrozné, bál som sa že pri hocijakom mojom slove môže vystreliť a je po mne.

 

 

-"Povedz mi ako si kurva mohol prežiť ten alarm? Dostal si sa dovnútra?" Bol dosť nasratý.
-"Nie, vyliezol som na strechu, tam som aj prečkal noc."
-"Tak chlapec sa nám hral na spidermana. Teraz ti to moc nevyšlo, debilko."
Pokrčil som pleciami. "Nuž..."
Z vysielačky sa mu ozvalo "Dávid, si tam?"
-"Som tu, áno." Stále mi mieril na hlavu.
-"Bol u nás kurva, všetka voda je preč, všetko rozliate, nemáme NIČ!"
-"Ale ja mám, Števo. Mierim mu na hlavu, je náš."
-"Kde si, idem po teba."
-"NEPOTREBUJEM STÁLE TVOJU ZASRANÚ POMOC, ZVLÁDNEM HO AJ SÁM, NECHAJ MA NIEČO SPRAVIŤ AJ SAMÉHO!"
-"Si idiot. Opýtaj sa ho kto je Jáchim X."
-"Počul si. Kto je to?" Opýtal sa mňa. Ach Jáchim.
-"Eh, to je môj židovský kamarát. On vám všetko ukradol, bývame tu spolu." Vykoktal som.
-"Zaveď ma k nemu. Števo, končím, ozvem sa keď budem niečo  potrebovať" Dokončil do vysielačky.
-"Ale.." David vypol vysielačku. Asi sa mu nepáči že v gangu nemá hlavné slovo.

Popostrčil ma, zobral si aj moju M4 a vykročil som. Nemôžem ho predsa doviesť k Jáchimovi nech nám celý plán zničí. Zabočil som do cudzích dverí. "Tu je to." povedal som a čakal som pred dverami"

"Teraz čakáš že tam pôjdem ako naivný dement a ty mi treskneš po hlave odzadu? Otvor a choď" Do riti.

Otvoril som sa povedal som "Jáchim, to som ja Martin." Počul som pohyb, krátky dupot a dvaja zombieci sa rútil priamo na mňa. Skočil som do vedľajšej kúpeľne a tak mali príšery pred očami len Dávida. Prefičali okolo mňa. Jeden padol na zem po dvoch výstreloch, ale druhý sa dostal ďalej. Počul som Dávidov výkrik, 4 výstrely a šťukanie prázdnej zbrane. Vyšiel som z kúpeľne a pozrel sa na chodbu.

Dávid ležal na zemi, držal si krvavý krk a pozeral do stropu. Vedľa neho ležal mŕtvy zombiek.

„Ako som ti na to mohol naletieť...“ povedal potichu.

„Prepáč.“ Bola moja odpoveď. „S Jáchimom máme plán a nemohol som ho ohroziť. Odkedy to začalo, bojuje každý s každým. Nebyť vás, mohol som byť na druhom konci zeme, vy ste mi to pokazili. Všetko čo sa odvtedy stalo viedlo až k tomuto okamihu. Moja vina to nie je.“

„Tak to aspoň pre mňa ukonči. Tu...tu máš moje posledné náboje. Nechcem aby som sa pridal k vojsku ktoré ide proti mojim kamarátom.“ Podal mi náboje a svoju pištoľ.

„Nie.“ Povedal som a trval som na tom. „Nezabil som ešte žiadneho živého a tak to aj ostane.“ Jeho odpoveď bola prerušovaná s krvavým kašľom.

„Fajn...chápem, eh...tak ma nechaj to urobiť samého.“ Vedel som že už ma nezastrelí. Nabil som pištoľ a dal som mu ju.

„Možno by si chcel pokračovať na sever. Cez rádio sme počuli že tam je nejaká partia ľudí ale nereagovali sme na nich....zvládali sme to aj sami....“

"Nechám ťa teda..." pošepkal som po chvíľke ticha.

"Áno, vypadni" odpovedal mi ešte tichšie.

Už som viac nerozprával a vyšiel som hore po schodoch. Práve som sa dotkol našej kľučky, keď sa zdola ozvalo pár slov ktorým som nerozumel a hneď na to výstrel.

 

Ďalšiu časť nájdete tu

http://headhunter47.blog.sector.sk/blogclanok/8896/oh_my_gosh_zombies_8_cast.htm

Prístupov 4749

Kvalita článku