blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG headhunter47
ČLÁNKY
GALÉRIE
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
HeadHunter47



Oh my gosh zombies 5. časť
pridal HeadHunter47 29.10. 2010 o 1:49



Alarm začal húkať hrozne nahlas, kvílenie sa muselo šíriť stovky metrov.

„ČO SI TO SPRAVIL TY IDIOT?!“ Ten najväčší na mňa namieril brokovnicu a mne všetko padlo z rúk. „TERAZ BUĎ MÚDRY!!!“ Zareval.

Zvuk ktorý nasledoval som počul prvýkrát v živote. Dupot stoviek nôh šprintujúcich priamo na nás a hlasný alarm auta. Prvá várka prišla cez bránu, všetci traja sa  hneď na nich otočili, prvú ranu dostal zombie basebalkou zboku do hlavy, malá fontánka krvi a padol na zem. Tlsťoch sa otočil a jednou ranou brokovnicou dal dole hneď dvoch. To bola šanca pre mňa, otočil som sa makal som na schody. Ten s pištoľou si ma všimol a vystrelil po mne, našťastie netrafil ale tak som sa zlakol že som spadol a udrel si ruku. Vstal som a stlačil kľučku. Bolo zatvorené. Zvnútra bytu sa ozvalo vietnamským prízvukom „Vipadnyte!! Moja byt!“

Nemohol som uveriť tomu že tam je nejaký starý vietnamec ktorý ma nechce pustiť.

Situácia dole naberala na obrátkach, chlapa s pištoľou dostali zombieci na zem a bola okolo neho naskladaná kôpka. Zvyšní dvaja nastupovali do auta. „Prosím vás! Nie som ozbrojený, už sa blížia! Otvorte mi, som sám!“ Stále nič. Dvaja šulini boli v aute a ja som sa stal stredobodom pozornosti pre všetkých príchozých zombiekov. Dokonca niektorí aj preliezali ploty, nevedel som že to dokážu. Auto odchádzalo a nádejný basebalista mi ukázal gesto ktorým mi dal vedieť že sa ešte uvidíme. V terajšej situácií som v to dúfal. Prvý zombie vkročil na schody a ja som mal poslednú šancu. „Pomoc, otvorte mi, mám zásoby! Jedlo!“ Bol meter odo mňa. Bez váhania som ho kopol do ksichtu tak silno ako som len vedel až padol dozadu na svojich kamošov a zvalili sa ako hŕstka domina. Ok, čas vykašlať sa na našich šikmých prisťahovalcov. Dal som dole ruksak a vyhodil ho na strechu. Rýchlo noha na zábradlie, druhá, chytil som sa vršku plechovej strechy a horko ťažko som sa škrabal hore. S čerstvo narazenou rukou to bolo takmer nemožné. Zombies sa zotavili a jeden bol už aj pri mne, chytil ma za nohu ale vďaka nemu som sa dostal hore, doslova som sa odrazil od jeho hlavy a už som sa nejak vyhrabal na strechu. Bol som bez topánky, ale živý.

Pane bože to bol adrenalín....

 

Lahol som si na chrbát a asi minútu som len dychčal. Ako som toto mohol prežiť, jak sa to vôbec stalo? Vstal som a pozrel dole. Už mi chýbala len tá detská gitara a cítil by som sa ako na super koncerte. Sólo na gitare, ja na pódiu a po do mnou stovka fanušikov ktorí dvíhajú ruky. Irónia jak sviňa.

Nazrel som do ruksaku:

 

 

môj obsah ruksaku

 

Lepšie ako nič, niekoľko vecí som nechal dole, k tým sa asi nedostanem, mám len málo vody, bude treba niečo vymyslieť.

Myslel som aj na toho Vietnamca. Bol som nasratý že bol taký sebec a nepustil ma dnu. Na streche bol komín tak som do ňho zakričal „Ťing ťong ho ši ho vno ťing ma ši ming vyserte si oko, a neradím vám ísť hore lebo....“ môj tok nadávok prerušilo ticho, alarm skončil. Konečne.

...Po polhodine sedenia mi ten alarm aj chýbal. Celá moja radosť zo života ktorú som cítil pred polhodinou bola preč. Len som sedel a opieral sa o malý komín, počúvajúc zvuky ako „buewhahue“ alebo „gggggggggghhhhhrrrrrrr“.

Pomaly sa začínalo stmievať, to sa ma až tak netýkalo, lampa bola o trošku vyššia ako celá budova čiže som mal celkom dobré svetlo, mojim problémom bola zima.  Končí október a cez noc je riadna kosa. Keby si ten vietnamec aspoň zakúril v krbe, ale takto nič, len som vytiahol zapaľovač a skúšal zohriať ale nestálo to za nič. Musel som sa obrátiť na vodku. So spritom to pijem bežne, a po prvom shote mi bolo hneď teplejšie....

 

-po dvoch hodinách-

 

Cítil som sa super. Jedna topánka, sám na streche, kľud...mal som len svoju flaštičku....a moju pesničku:

 

"Sú šedí majú hrozné stavy,

chcú len mozog z vašej hlavy,

jediné čo ich dostane k zemi,

je náboj presne vystrelený.

 

Eeeeeeeeej a teraz všichni ruce na horu!! Hop hop hop!" Po mojom randáli o mne vedeli všetci zombieci na okolo, boli krásne naskladaní okolo celej budovy a naťahovali ku mne ruky. "A teraz všetci opakujte po mne! Éeeeeo!"....."Nepočujem, ešte raz, eeeeeo!!...vy ste ale na hovno publikum." Pri slove hovno som dostal najlepší nápad na svete. Išiel som ku komínu a vyliezol naň. Dole bola tma. Rozopol som si opasok, stiahol gate a sadol si na komín. Chvílu mi to trvalo ale vietnamcovi som poslal peknú hnedú správu. Ach bože to bol dobrý pocit, takto sa uvolniť. Keď som sa vracal k flaške tak som skoro padol zo strechy. Hneď ako som si sadol som počul nadávky vietnamca. "Schangé eo, nachi naši sé-o! Ke moni ra moka! ba ma nike boja!" Pribehol som ku komínu a zakričal som "Zakúr!" Neviem či to vnímal alebo rozumel, nereagoval. Oprel som sa o komín a moju nohu bez topánky som strčil do ruksaku, strašme mi mrzla na tej plechovej zemi. Ani neviem kolko času ubehlo, ale počul som praskanie a nazrel som do komína. Oheň! Zakričal som "ďakujem" a vyliezol som hore. Robilo mi to trochu problémy ale akurát som si tak pekne sadol na komín a zohrieval si aj ruky aj nohy.Bolo to veľmi príjemné.

-"Ste tam?" Povedal som

-"Ano." ozvalo sa.

-"Ďakujem za oheň, už som myslel že zamrznem"

-"Oke"

-"Ospravedlňujem sa za to...ehm.."

-"Oke"

-"Ste tam sám? Nepustíme ma dnu? Nie som pohrýznutý"

-"Nie".

-"Hm.."

 

Už som to viac neskúšal. Ostal som sa zohrivať kolko to išlo a nad ránom som sa celý napchal do mikiny a nejak som zaspal.

Ráno bolo hrozné. Bol som smädný a nemal som už žiadne nealko. Bolo na čase sa pohnúť ďalej. Na ulicu nemôžem, cez komín neskočím...bola tu lampa, s tou nič nespravím, a hrubý kábel ktorý viedol na vedľajšiu budovu. Vyzeral pevne ale...neviem neviem. Zabalil som si ruksak, dal si ho na chrbát a chytil sa káblu. Prešiel som kúsok ale strašne ma zabolela ruka tak som si vyložil nohy hore čím mi to trvalo dlhšie ale aspoň som sa tak nebál že spadnem. Kábel sa dosť ohol, ale aj tak som mal dosť miesta podo mnou. Ruky sa ku mne naťahovali, zombieci to na mňa skúšali stále. "Musíte ešte vyrásť" povedal som si. Bolo to ťažšie ako som myslel. Po včerajšom "žúre" sa mi triasli ruky, bol som slabý a ani som skoro nič nezjedol. Ešte 3 metre. Na tejto strane som začal mať oveľa väčšiu záťaž na koniec kábla a začal sa trochu ohíňať. Čím bližšie som bol, tým som bol aj nižšie. Nakoniec som sa nevyšplhal na strechu ale bol som na úrovni balkóna tak som tam  už len preliezol a išiel ďalej.

 

Mal som šťastie. Síce žiadna voda ale ani žiadny smrad ani vnútornosti, bolo to tu v pohode, rodina sa asi len rýchlo zbalila a odišla. Nenechali tu nič cenné. Išiel som na chodbu a skúšal som ďalšie byty. Nič som neriskoval, len som normálne klopal. Keď sa nič neozývalo, väčšinou bolo zamknuté, z niekade sa ozývali zvuky a škrabot na dvere, tie dvere som nechal zatvorené. Nenašiel som nikde nič, všetko bolo pokradnuté. Prišiel som na koniec chodby a zaklopal. Nič sa neozývalo tak som vošiel dnu a hneď aj zastavil. Bol tam drobný vystrašený starší zarastený chlap a ja som ho poznal z videnia. Mieril na mňa pištoľou ale v skutočnosti ju ani nevedel držať a triasli sa mu ruky.

 

"Ahoj? Ja som Martin, len som skúšal nájsť nejakú vodu" Skúsil som byť milý.

"Jáchim". Sklonil zbraň a podal mi ruku.

 

Rozprávali sme sa asi pol hodinu. Porozprával som mu o tom ako som ich prvýkrát videl, o Eve, nespomenul som že sa mi páčila samozrejme, potom o mojom triku s gitarou a o gangu ktorý ma prekvapil pri obchode. Vtedy ma prerušil a povedal že ich tiež stretol a ukradli mu všetky pistácie ktoré mal a nič mu neostalo. Aj keď to bol taký hlupáčik, rýchlo som si ho oblúbil, ako taká postavička z kreslenej rozprávky.

Potom mi on rozprával ako bol práve v obchode kde pracoval ako predavač keď tam prišiel prvý zombie o siedmej ráno a ako sa to rýchlo šírilo. Zlakol sa a hneď ušiel domov kde si pomaly zbieral veci z okolia. Mal tu dokonca aj malý varič a bombu s plynom tak sme si spravili dve pizze. Nie že by som bol najedený ale bolo mi rozhodne lepšie. Spýtal som sa na vodu a keď mi pre ňu išiel tak som si všimol že má obviazanú nohu obväzom.

-"Čo sa ti stalo s nohou?" Opýtal som sa zvedavo.

-"Pohrýzli ma" odpovedal veľmi vážne.

-"A ako že ti nič nie je, prečo si sa nepremenil?"

-"Asi to bude preto lebo som žid."

-"Pochybujem" zasmial som sa.

-"Neveríš?" A rozopínal si opasok.

-"Verím verím, hovorím že pochybujem o tom že to je kvôli tomu. Asi máš len šťastie a si imúnny.

-"No buď jedno alebo druhé". Skonštatoval vecne.

 

Povedal som mu aj o mojom malom úraze s rukou a povedal že mi prinesie niečo na to.

"Tak čo spravíme s tými chlapmi? Dostaneme tvoje pistácie späť?" Zakričal som na ňho do kuchyne. Vrátil sa ako keby na to čakal, zastavil medzi dvermi, natiahol hlaveň na svojej pištoli a povedal "Ó áno." A zásobník mu vypadol zo zbrane. Super.

 

Ďalšiu časť nájdete tu:

http://headhunter47.blog.sector.sk/blogclanok/8677/oh_my_gosh_zombies_6_cast.htm



Prístupov 2427
Kvalita článku
(100%) hlasov 3

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
E-maily 7. časť
[ 11.2.2013] (príspevkov 3)
E-maily 6. časť
[ 29.8.2012] (príspevkov 14)
E-maily 5. časť
[ 29.7.2011] (príspevkov 15)
E-maily 4. časť
[ 28.6.2011] (príspevkov 13)
E-maily 3. časť
[ 5.6.2011] (príspevkov 16)
E-maily 2. časť
[ 10.5.2011] (príspevkov 13)
E-maily 1. časť
[ 13.4.2011] (príspevkov 7)
Oh my gosh zombies 8. časť
[ 4.1.2011] (príspevkov 6)
Oh my gosh zombies 7. časť
[ 7.11.2010] (príspevkov 5)
Oh my gosh zombies 6. časť
[ 2.11.2010] (príspevkov 15)